Dátum

  

  OBECNÝ   ÚRAD

Starosta

Zamestnanci úradu

Cenník spr. poplatkov

Tlačivá

Úradné dokumenty

Verejné obstarávanie

Výberové konania

Obecná knižnica

Hájsky hlásnik

Objednávky

Zmluvy

Faktúry
Územný plán obce
PHSR
Ochrana osobných údajov
Komunálne voľby
 

SAMOSPRÁVA

Obecné zastupiteľstvo
Plán zastupiteľstva
Komisie OZ
Hlavný kontrolór
Uznesenia a zápisnice OZ
VZN, smernice
Rozpočty a záverečné účty obce
 

O OBCI

Mikroregión
Udalosti v obci
Zvyky a tradície
Symboly obce
Školstvo
História
Kultúrne pamiatky
Geografické údaje
Demografické údaje
 
NA STIAHNUTIE

Časopis 2018

Hájsky hlásnik 1-2.


 
Linky

 

Návštevnosť

počet prístupov na stránku od 12.3.2009

                                    

ÚVOD

O OBCI OBECNÝ ÚRAD SAMOSPRÁVA ÚRADNÁ TABUĽA FOTOGALÉRIA KONTAKTY

ZVYKY A TRADÍCIE V OBCI HÁJ

 

Zvyky a obyčaje v obci Háj sa nijako zvláštne neodlišujú od tradícií bežnej slovenskej obce.

Za Rakúsko-Uhorska v roku 1900 sa prešoval ľanový a konopný olej. U Jána Bakoša (Škatuľu) sa nachádzali pozostatky doma vyrobeného dreveného „presa“, na ktorom sa prešoval spomínaný olej. Tkalo sa ľanové a konopné plátno, muži nosili ľanové košele a nohavicové plátenky. Robila sa ručná tlač, z ktorej si ženy šili šaty a zástery, kroje sa nezachovali. Okrem toho sa tkali aj koberce. 

Mládenci na Ondreja mali vo zvyku premiestňovať hospodárske a gazdovské náradie ako brány, sane, vozy. Na druhý deň ich majitelia hľadali a znášali domov. Nehnevali sa, lebo si boli vedomí, že to bol zaužívaný zvyk v obci. Bola to tradícia, v ktorej mladí ľudia dokazovali starým ľuďom, že mladosť je skrytá aj v žarte.

Dievčatá pre zmenu triasli ploty a liali olovo. Boli zvedavé, napríklad aké zamestnanie bude mať ich budúci muž. 

Ženy cez zimné večery robili páračky, v snahe pomôcť jedna druhej, zvlášť matke, ktorá mala mladé dievča na vydaj, aby jej pripravili páperové periny. Na páračkách sa besedovalo o bežných záležitostiach dediny. Dievčatá a mladé ženy spievali. Mládenci na páračkách robili žarty – púšťali im vrabce, aby im rozfúkali perie. Mládenci chodili aj na priadky, vtedy sa spievalo a tancovalo. 

V roku 1994 ženy Slovenského zväzu žien v obci pripravili predstavenie „Priadky na dedine“ a takouto formou chceli občanov oboznámiť s pripravovanými oslavami 730. výročia prvej písomnej zmienky o obci. Na oslavy pripravili divadelné predstavenie „Svadba na dedine“, ktoré malo veľký úspech a svadobčania sa zapojili aj do sprievodu obce.

V čase svadieb, keď si mládenec z druhej dediny odvážal dievčinu z našej obce, musel dokázať, aký je zručný a musel prepíliť „bránu“ (zdobené drevené brvno), zároveň musel zaplatiť mládencom výkupné – fľašu pálenky a peniaze. Táto tradícia sa zachováva dodnes.

Na Luciu chodili len chlapci z domu do domu oceľovať – vinšovať. Domáci ich obdarovali buď peniažkom alebo slaninkou. Hospodári vtedy nemali radi, keď k nim ráno prišla osoba ženského pohlavia. O to vďačnejšie privítali v dome cudzieho muža. Dokonca deň pred Luciou sa gazdovia dohovorili medzi sebou, že ráno na Luciu prídu prví na návštevu susedov. Žena v tento deň vraj do domu donáša po celý rok nešťastie.

Dievčence od Lucie do Vianoc nahrýzali jabĺčko, ktoré na Štedrý deň ráno vyšli na roh domu jesť –  na ktorej strane vtedy uvideli muža, na tú stranu sa vydali a ich budúci manžel mal mať také meno, aké mal muž, ktorého videli pri jedení jablka.

Keď sa robili zakáľačky tak chodili tzv. „porobení“ – mládenci boli poobliekaní v kostýmoch, aby dostali niečo zo zakáľačky.

Na Vianoce sa dodržiavali štedrovečerné tradície. Štedrovečerný stôl musel byť prebohato prikrytý pokrmami na bielom obruse z domáceho plátna bol chlieb, peniaze a na miske vyklíčené zelené žitko, ktoré tam nesmelo chýbať. Otec v rodine prekrojil napoly jabĺčko a každému urobil medom na čelo krížik. Gazda – hospodár porobil kríže cesnakom na všetky maštaľné dvere, aby vraj strigy a bosorky po celý rok statku neublížili. Statok dostal na tento deň, vlastne už večer, zo všetkého jedla, ktoré sa dostalo na stôl. Na Štedrý večer a na Silvestra vždy po večeri sa veľmi často ozývala dedinou pieseň „Čas radosti...“ a na Silvestra „Rok nový zase k nám prišiel“. To vyspevovali chlapci – žiaci svojim rodinám i známym. Každého speváka obdarovali peniažkom alebo koláčikom.

Na Štedrý deň sa dievčence postili, aby dostali dobrého muža.

Takúto vianočnú atmosféru od Lucie do Troch kráľov formou divadelného predstavenia pripravili naši občania v roku 2002, s cieľom  priblížiť ich dnešnej mládeži. 

Posledné fašiangy – to bývali vždy fašiangy hasičov-požiarnikov. Poslednú fašiangovú nedeľu bola zábava a v pondelok dopoludnia sa poschádzali prestrojení hasiči i nehasiči, aj dievčence, a s hudbou začali fašiangovať od horného konca. Ako prvý išiel do domu mládenec s ražňom, potom hudobníci a ostatní účastníci. Do domu vstupovali s piesňou „Fašiangy Turíce“. V dome zafašiangovali, zahrali, vykrútili dievča ak bolo v dome, ak nebolo, tak gazdinú. Pekne poďakovali a so spevom odchádzali z domu. Odnášali si na ražni kus slaniny, klobásy a aj peniaze. Večer v tanečnej sále, kde sa konala zábava, bola spoločná večera pri pekne prikrytých stoloch a po večeri sa znovu tancovalo. 

Keď na fašiangy nevykrútil mládenec dievča v tanci nedovolili mu ju na Veľkú noc okúpať, lebo ju vraj „nezaprášil“ na fašiangy – teda na Veľkú noc ju umývať nemohol.

Na záver fašiangov, zvyčajne v utorok, sa pochovávala basa.

Pred Veľkou nocou – na Veľký piatok bol zvyk brodiť kone v potoku preto, aby ich v lete ovady a muchy neštípali (v roku 1932 bolo v obci až 62 párov koní). Na Kvetnú nedeľu mládež chodila po obci s Novým letom (ozdobený stromček) a na Smrtnú nedeľu s Morenou (vypchatá bába v kroji).

Veľkonočná oblievačka doposiaľ nevymizla z tradície. V minulosti ráno oblievali chlapci a každý kúpač dostal peniažtek. Večer chodili po jednom mládenci i po skupinách, prirodzene najprv kúpali vodou, potom voňavkou. Večer sa to však bez alkoholu neobišlo. Pri počastovaní nesmela chýbať šunka s vajíčkom. V Turci sa ani v jednej obci nešibalo, ale sa len kúpalo.

Na druhý deň ženy kúpanie mužom opätovali. Pri vážnej známosti mládenca s dievčaťom sa ju nikto iný neopovážil okúpať.

Na jar, keď gazdovia išli s koňmi prvýkrát do polí, pri poobednom návrate z poľa, dievky aj s mladými ženami ich oblievali podľa toho, ktorá bola ako šikovná.

V predvečer 1. mája mládenci chodili do hory pripravovať si pre svoje dievčatá máje. Prv sa stavali máje v neskorých večerných hodinách a za sprievodu harmonikára sa potom spievalo a tancovalo. Čím vyšší bol máj, tým hrdší a majetnejší bol mládenec. Gazda ponúkol mládencov hriatym. Pretože sme chceli túto peknú tradíciu zachovať aj dnešnej generácii, zvlášť našim deťom, máj sa pravidelne každý rok stavia v predvečer v odpoludňajších hodinách pri obecnom úrade, aby sa tam jeho zdobenia zúčastnili naše deti aj mládež.

Na Jána, 24. júna, sa pálili jánske ohne. Na Annu, 26. júla, býval vždy Annabál.

Keď sa začala zberať prvá úroda – prvé žne, ženci sa vyobliekali do bielych košieľ a tak išli kosiť, pretože išli zberať novú, čistú úrodu – chlieb. Po ukončení žatvy ženci aj so žnicami urobili dožinkový veniec a doniesli ho hospodárovi, prípadne predsedovi JRD, neskôr aj MNV. V jeseni, keď sa zberala úroda, mládenci si porobili z tekvíc masky a strašili.

 

Kontakt: Obec Háj, Obecný úrad Háj, Háj 176, 039 01 Turčianske Teplice, e-mail: obecnyurad01@stonline.sk, tel./fax: 043 / 4922 685